"
Klub Mototuristika
 
Sobota, 18. november 2017 [05:24] hod.
meniny má   Eugen
zajtra   Alžbeta
Ceny PHM v EurópeDiaľničné poplatkyDopravné informácieWeblinkyReportáže
  Úvod arrow Reportáže arrow Čo Raj skrýva a čo dáva
Hlavné menu
Úvod
Hľadať
Klub Mototuristika - kontakt
Weblinky
Pozvánky
Oznamy
Reportáže
Inzercia
Dopravné informácie
Dopravné informácie
Dopravné informácie - Európa
Detské autosedačky
Reflexné vesty
Maximálne rýchlosti
Svietenie v krajinách Európy
Automobilové orientačné súťaže a súťaže Rodičia, jazdite opatrne!
Čo sú AOS a RJO
Auto. orientačné súťaže
Pravidlá pre MTT a RJO
Registrácia posádok
Súťaže v roku 2016
Súťaže v roku 2017
Cestovanie - turistika
Cestovanie po Európe
Náučné chodníky Slovenska
AMK v Európe
Motorizmus
Legislatíva
Technika, údržba
Bezpečnosť cest. premávky

PARTNERI
Flag Counter

Novinky

Čo Raj skrýva a čo dáva Tlačiť E-mail
 

     Leto 2010 nám už definitívne odišlo, v krajine panuje jeseň, tak by sa patrilo, i keď trošku s oneskorením, ale predsa, zrekapitulovať čo táto letná sezóna priniesla. V mojom prípade to bolo pár precestovaných, prebicyklovaných a prechodených kilometrov.
     Tých potuliek, ktoré som stihla absolvovať cez leto, nebolo až tak veľa, ale bezpochyby jednou z najkrajších a najzaujímavejších potuliek bola tá, ktorá nás (mňa a moju kamarátku) oboznámila so Slovenským rajom.. Ťažko však povedať, či zrovna oboznámila, pretože v Slovenskom raji je skutočne množstvo turistických trás, ktoré sa však nám v priebehu krátkeho dvojdňového výletu nepodarilo preskúmať. Ten výlet ale stál za to!
     Prečo sme sa teda vydali do Slovenského raja na takú krátku dobu, keď sme už vopred vedeli, že by sa tam patrilo ísť aspoň na týždeň? Odpoveď je čisto prozaická. Boli sme dve mladé baby, ktoré ešte nikdy neboli za hranicami svojho kraja (bansko-bystrického) len spolu samé dve na turistickom výlete. Preto sme zvážili svoje schopnosti a finančné prostriedky a rozhodli sa ísť stanovať iba na tri dni. A kam postaviť svoj stan? Výletu predchádzali diskusie, vyhľadávanie trás, ktorými by sme sa mohli vydať, nájdenie nejakého kempu, v ktorom strávime noci a zregenerujeme sa a v neposlednom rade i naplánovanie si vhodného obdobia, kedy bude pekné počasie (ako ste si určite všimli, toto leto sprevádzali časté dažde a búrky).

  Ešte neznalé pomerov sme si vybrali dve možnosti na prechodenie raja, ktoré vyhovovali našim časovým požiadavkám. Ako náš základný tábor sme si zvolili kemp Podlesok, plus sme si naplánovali presný čas odchodu autobusu zo Zvolena do Spišskej Novej Vsi na deň pondelok, deň kedy konečne po dlhšom období malo opäť vykuknúť slniečko. V najbližších dňoch meteorológovia sľubovali príjemné teplé dni.

Prišiel teda pondelok. Krásne letné slnečné ráno, pokojná cesta do Spišskej Novej Vsi, cesta absolútne bez problémov a spozdenia. Na hlavnej stanici sme sa rýchlo zorientovali a už aj sedeli v autobuse, ktorý nás viezol do Hrabušíc a  odtiaľ to už bolo len pár krokov do kempu Podlesok. Cestou sme prežívali pocity obáv z neznáma a obzerali si náš cieľ, akési kopce obrastené lesmi, na prvý pohľad vyzerajúce úplne neškodne. Do kempu s nami vchádzali aj davy turistických nadšencov (v Slovenskom raji je pomerne dosť turistov i zo zahraničia). Rozdelili sme sa na tých, čo smerovali do kempu na ubytovanie a na tých, čo sa len zastavili pri búdke, obdržali informácie, zaplatili poplatok a vstúpili do „rajského“ dobrodružstva na túru.
 

 

 

     Kemp sa nám na prvý pohľad pozdával. Hneď sme si všimli recepciu a išli sa ubytovať. Niečo nám však našepkávalo, aby sme ešte počkali a zaplatili si stanovanie len na jednu noc (a vyplatilo sa počúvať intuíciu). Oboznámili nás ako to u nich chodí a pokračovali sme ďalej, dnu do kempu. Nasledovala celkom nerozhodná chvíľa, nájsť miesto kam sa usídliť. „Prekočovali“ sme celým areálom, až sme si intuitívne vybrali sympatickú pozíciu neďaleko oplotenia na konci areálu. A v tej chvíli sa to však začalo. Hrmenie a pochmúrne tmavé mraky sa začali valiť zo samotného srdca SR. Tak sme si švihli a po prvýkrát v živote sme postavili stan (však dnes je to už hračka). Bol úplne nový a čakala ho skúška ohňom, teda lepšie povedané vodou. Presne na sekundu ako bola práca hotová sa nám rozpršalo. Utiekli sme teda pod prístrešok s ohniskom a naobedovali sa, očakávajúc, že to preprší a my pôjdeme na našu prvú plánovanú túru. Čakali sme a čakali, ale dážď sa lial ostošesť a výrazne sa ochladilo. Tak sme si povedali, že si vlezieme do stanu, počkáme v ňom, zatiaľ sa porozprávame o našich novinkách, prečítame si knihu.
     Novinky sa rýchlo preklebetili, čítať sa nám nechcelo a nás začala prepadať skepsa. Čo ak takto bude po celé dni ?  Nad celým Slovenskom sa rozlievali slnečné lúče a akurát tu v Slovenskom raji sa všetko „zosypalo“. To bolo ako naschvál. Tu sme začali premýšľať nad tým, že si náš výlet skrátime.
 

     Podvečer sa vyčasilo. Ale kam teraz na noc? Tak sme si zobrali pršiplášte a išli sa oboznámiť s prostredím. Prezreli sme si informačné tabule, išli sa pozrieť k chate Biely potok, kde nás nepekne prekvapil pustený rozzúrený pes a ešte sme boli nazrieť na prielom Hornádu, ktorý nás mal očakávať zajtra. Avšak ten sa veru nekonal.
 

 

 

Večer, smutné, sme sa išli zohriať do reštaurácie na čaj. Prvý deň nám absolútne nevyšiel a obloha nám stále bola pod mrakmi. Ostali sme do záverečnej a keďže od celodenného nabudenia na výkon sme ostali nevyčerpané, prechádzali sme sa v okolitých miestach, kam nedosahovali svetlá lámp a filozofovali nad zajtrajším dňom až do polnoci. Bola nám zima, tak aspoň chôdza a pohyb udržiavali naše telá v teple. Ale predsa len nás premohla na tú polnoc únava. Vliezli sme si do stanu a zababušili sa. Nemilým prekvapením však bolo zistenie, že polovica našich vecí v stane bola mokrá, polovica spacákov pri okrajoch stanu a niekde spodom tiekol malý „potok“. „No čo už, do rána to hádam nejako vydržíme,“ tak zneli naše slová, „a zajtra sa ide domov!“ Ešte sme zalomcovali, čo sme nešli radšej do chatky prenocovať (Podlesok ponúka na ubytovanie aj typovo viacej chatiek), keď sme videli, že by mohlo pršať, ale už sa nedalo plakať nad rozliatym mliekom. Do rána sa ochladilo, od zimy sa už nedalo ani poriadne zaspať (a že ako sa chytá reuma). Našťastie nám už cez noc nepršalo a rannú hmlu brieždilo slnko, čo bolo dobré znamenie.
     Veru tak, celý deň nás sprevádzalo slnko, aké šťastie. Hurá! Ráno sme teda prebrali plán stratégie. Naplánovali sme si čas odchodu zo Slovenského raja, premysleli novú trasu, aby sme to do požadovanej hodiny aj stihli. Mapa nám prezradila, ktorou cestou sa vydať, ktorou sa vrátiť, aby sme toho čo najviac videli. Vyšla nám trasa Suchá Belá – Suchá Belá vrchol - Pod vtáčim Hrbom – Nad Podleskom – Podlesok.
 

     Naraňajkované, vysušené, ale nevyspané a unavené sme vyrážali o deviatej na cestu. Spolu s nami prúdili i už spomínané davy turistov (je celkom rušné miesto). Ani nás neobišiel poplatok za vstup do "Raja",  pri malej drevenej búdke sme ho zaplatili a  hor' sa do raja. V prielome sa nás však nazbieralo viac. Vytvoril sa akoby väčší turistický oddiel. Dôvod je jednoduchý, cesta tiesňavami je vcelku náročná (ale za to krásna), plná prekážok a pozastavení, kde si musíte dávať pozor na to ako idete a kam stúpate. Tu sa potom vytvorí ako keby „rad za pokladňou“ a vy čakáte, kedy môžete ísť, či už na rebrík, preliezť skalu, alebo vyjsť po železných schodíkoch.
    

 

 

     Takže boli sme súčasťou peletónu ľudí, ktorí sa pred tým nikdy nevideli a teraz sa spoločne brodili prielomom. Cesta začínala najprv chodníkom cez les, ktorý sa priblížil k riečke a viedol popri nej. To sa však čoskoro zmenilo, a chodník sa akoby pomaly vytrácal a nahrádzala ho „riečka“, presnejšie kamene a brvná takticky rozložené v nej, aby sa dalo po nich prejsť. Musím priznať, že cesta bola fakt vzrušujúca, bola to skúška vašej obozretnosti, odvahy a schopností. Raz sme však museli aj my prijať pomoc. Bolo to v okamihu, keď nás, ešte chodník, zavliekol do kopca nad skalu a jedinou možnosťou ako pokračovať ďalej, bolo zliezť nadbehnutý skalný zráz, priamo cezeň opäť dolu. Horolezectvo sme ešte neskúšali a trojčlenný tým, ktorí bol akurát pred nami narobil dosť buchotu, ktorý nám veľa odvahy nedodal. Avšak práve ich členovia nám pomohli zísť dolu, konkrétne podržali nám nohy na skalných výklenkoch, aby sa nám náhodou nevyšmykli a nedošlo k neželanému úrazu. Všetko dopadlo dobre. Podotýkam, že celý výlet dopadol bez zranení a s spokojnosťou z výkonu na duši. Stane sa však, že na železných schodíkoch sa vám šmykne noha, hlavne ak je to deň po výdatných dažďoch, ako bolo v našom v prípade, a cez mnohé úseky sa priam valí voda.
 

Teraz sme na chvíľu viedli skupinu my. Až do okamihu, kým sme nedobehli ďalšiu menšiu skupinku čakajúcich pri prvom vodopáde. SR totiž v sebe skrýva rôzne tajomstvá. Suchá belá „tají“ dva vodopády, ktoré musíte absolvovať, ak chcete pokračovať v ceste. (Ono neexistuje tu ani možnosť návratu, z toho dôvodu, že prielom je schodný len jedným smerom a to hore, aby nedošlo k ešte väčšej pele-mele turistov). I po okrajoch rokliniek sa nachádzajú ďalšie vodopádiky, ale to musíte trochu vybočiť z trasy, pokochať sa a znova sa vrátiť späť. Prvý Korýtkový vodopád nás úplne nadchol i vystrašil. Nečakaný strmý výstup po železných rebríkoch popri divoko padajúcej vody je skutočný zážitok. Keď to zdolávate ovláda vás pocit radosti. Ste akoby priamou súčasťou tej senzačnej sily prírody. Druhým osviežením bol Okienkový vodopád. Pomenovaný vďaka skalnému okienku cez, ktoré sa musíte vyšplhať. Cestou nás postretlo veľa skalných výklenkov, čudesných tvarov, úzkych špár, cez ktoré sme sa museli predrať (taký malý adrenalín).
 

 

 

     Keď si však týmto všetkým prejdete, pred vrcholom vás už čaká príjemná oddychovejšia prechádzka lesom po chodníku. Pozor však na nohy, treba sa pod ne dívať, pretože sa vám pod nimi preplietajú korene tunajšej lesnej flóry. V tejto etape sme sa už rozrástli na megaskupinu turistov. Mnohí unavení už zastavovali a oddychovali. Tu sa objavila pred nami asfaltová cesta, pár metrov po nej v smere turistickej značky a boli sme v cieli na vrchole Suchá Bela.
     Tu to vyzeralo ako na námestí, boli sme totiž na krížnych cestách viacerých trás. Ľudia tu mali svoj oddychový „plac“. Aj my sme podľahli hladu, občerstvili sa, dopriali si požadovanú prestávku. Podarilo sa nám prísť niečo pred pol dvanástou. Mapa nás informovala, že daná trasa, ktorú sme absolvovali nám ukrojí dve hodiny zo života. Takže sme to vlastne stíhali ako sme predpokladali. Jediné, čo nám tu ešte chýbalo by bol očarujúci výhľad. Pomedzi konáre stromov sa nám naskytol len pohľad na zalesnené kopce, ale nesťažujeme si, aj to stálo samozrejme za to.
 

     Tu sme sa s kamarátkou opäť pustili do konverzovania a posťažovali sme si práve len na to, že sa nám ešte nepodarilo nikoho bližšie spoznať. Veď to poznáte, patrilo by sa vymeniť si zopár údajov s niekým, kto sa rovnako ako my rozhodol stráviť tento deň v Slovenskom raji na túre. Tak sme sa zodvihli a pokračovali v ceste ďalej. Už nás nečakalo nič namáhavé, čo nám tento krát vyhovovalo. Nespať, drkotať zubami od zimy, a potom podávať výkony je dosť obtiažne. Tak sme teda vyrazili širokou cestou do lesa. Tu sme po ceste konečne zastihli našich budúcich „kamarátov“, tých ktorých sme očakávali, že sa s nimi spoznáme. Škoda len, že boli poliaci, a ja nedisponujem schopnosťou dohovoriť sa po poľsky, jedine na kamarátku sa čo to nalepilo počas jej pobytu v Poľsku. A tak slovo dalo slovo, vyfotografovali sme sa s našimi novými dvoma poľskými spolupútnikmi a ďalšie kroky viedli spolu s nimi dole kopcom do Podlesku. Cestou sme sa snažili porozumieť si a predstaviť sa jeden druhému. Rukami-nohami nám to celkom išlo. Takto sme si spestrili cestu naspať.
 

 

 

     Do kempu sme sa stihli vrátiť presne tak ako sme aj odhadovali, približne okolo druhej hodiny poobede. Rozlúčili sme sa s našimi poľskými „kamošmi“ a ponáhľali sa pobaliť. Išlo nám to rýchlejšie ako sme predpokladali, tak sme si mohli ešte v kľude vychutnať posledných pár „rajských“ lúčov. Odhlásili sme sa na recepcii a s batožinou sme sa potom z posledných síl presunuli na zastávku do Hrabušíc. Z Hrabušíc sme  zanedlho (cca 30-40 minút) boli v Poprade, kde sme presne na minútu stihli autobusový spoj, ktorý nás priamo priviezol do Zvolena. Bolo niečo po siedmej hodine večer a akurát 11. augusta. Tento dátum spomínam preto, lebo v tomto čase naša zemeguľa prelietava pásmom meteroritov. Roj meteoritov nám poskytoval možnosť niečo si zaželať, ak budeme mať šťastie a uvidíme nejakú tú „padajúcu hviezdu“. Tak sme sa teda ešte v neskorších hodinách vydali na "lov" meteoritov na neďalekú Kráľovú, kde nie je toľko svetelného šumu ako dole v meste.
    Večer ešte v nás doznievali príjemné pocity, aj napriek tomu, že nie všetko vyšlo podľa našich predstáv. Zhodli sme sa však s kamarátkou, že všetko dopadlo presne tak ako malo! :))
 

 

     Čo nám teda raj skryl a čo dal? Skrýval nám v sebe, vo svojich útrobách, to úžasné dobrodružstvo, ktoré sme prežili a daroval nám tým  nezabudnuteľné pocity, ale i nové skúsenosti.
 

     Ponaučenie zo skúseností na záver: V každom prípade chodievajte na turistiku, na stanovačky a celkovo do prírody dobre vybavení, so stanom, ktorý odolá vode, so stratégiou ako ho čo najlepšie postaviť, kam ho postaviť, so spacákom, ktorý znesie i bod mrazu, s informáciami o lokalite a s jedlom a pitím na posilnenie v kvalitnom batohu. Oplatí sa do vybavenia investovať.

     Odo mňa vás čaká ešte jeden letný príbeh roku 2010 s ponaučením na konci, očakávajte ho v najbližších dňoch. Pôjde o výlet na Rozsutec, o čosi akčnejší – Keď hlásia búrky, treba sa vydať na výlet! (nerozumiete ?, nevadí porozumiete, keď si prečítate aj môj druhý príbeh... - už čoskoro)
     Ak by vás zaujímali akékoľvek bližšie informácie, či už o kempe, trasách alebo o samotnom výlete treba sa obrátiť na náš Táto mailová adresa je chránená proti spamom, potrebujete Javascript, aby ste ju mohli vidieť a rada vám na otázaky odpoviem. Rovnako, ak by ste mali záujem sa zúčastniť plánovaného budúcoročného letného výletu (august 2011)  do Slovenského raja (ktorý zaručene dopadne lepšie,  možno aj vďaka vám) tak pošlite na Táto mailová adresa je chránená proti spamom, potrebujete Javascript, aby ste ju mohli vidieť  svoj kontakt, čím predbežne prejavíte svoj záujem. PRed akciou  vám zašlem podrobnejšie informácie  na váš email. Vyšľapať si na také Kláštorisko by stálo za to ......

 

Autor: Martina Černáková

 
Fotogaléria

 


Posledná aktualizácia ( Tuesday, 09 November 2010 )
 
< predch.   ďalší >
© 2005 - 2017 Mototuristický portál