Kemp sa nám na prvý pohľad pozdával. Hneď sme si všimli recepciu a išli sa ubytovať. Niečo nám však našepkávalo, aby sme ešte počkali a zaplatili si stanovanie len na jednu noc (a vyplatilo sa počúvať intuíciu). Oboznámili nás ako to u nich chodí a pokračovali sme ďalej, dnu do kempu. Nasledovala celkom nerozhodná chvíľa, nájsť miesto kam sa usídliť. „Prekočovali“ sme celým areálom, až sme si intuitívne vybrali sympatickú pozíciu neďaleko oplotenia na konci areálu. A v tej chvíli sa to však začalo. Hrmenie a pochmúrne tmavé mraky sa začali valiť zo samotného srdca SR. Tak sme si švihli a po prvýkrát v živote sme postavili stan (však dnes je to už hračka). Bol úplne nový a čakala ho skúška ohňom, teda lepšie povedané vodou. Presne na sekundu ako bola práca hotová sa nám rozpršalo. Utiekli sme teda pod prístrešok s ohniskom a naobedovali sa, očakávajúc, že to preprší a my pôjdeme na našu prvú plánovanú túru. Čakali sme a čakali, ale dážď sa lial ostošesť a výrazne sa ochladilo. Tak sme si povedali, že si vlezieme do stanu, počkáme v ňom, zatiaľ sa porozprávame o našich novinkách, prečítame si knihu.
     Novinky sa rýchlo preklebetili, čítať sa nám nechcelo a nás začala prepadať skepsa. Čo ak takto bude po celé dni ?  Nad celým Slovenskom sa rozlievali slnečné lúče a akurát tu v Slovenskom raji sa všetko „zosypalo“. To bolo ako naschvál. Tu sme začali premýšľať nad tým, že si náš výlet skrátime.
 

Večer, smutné, sme sa išli zohriať do reštaurácie na čaj. Prvý deň nám absolútne nevyšiel a obloha nám stále bola pod mrakmi. Ostali sme do záverečnej a keďže od celodenného nabudenia na výkon sme ostali nevyčerpané, prechádzali sme sa v okolitých miestach, kam nedosahovali svetlá lámp a filozofovali nad zajtrajším dňom až do polnoci. Bola nám zima, tak aspoň chôdza a pohyb udržiavali naše telá v teple. Ale predsa len nás premohla na tú polnoc únava. Vliezli sme si do stanu a zababušili sa. Nemilým prekvapením však bolo zistenie, že polovica našich vecí v stane bola mokrá, polovica spacákov pri okrajoch stanu a niekde spodom tiekol malý „potok“. „No čo už, do rána to hádam nejako vydržíme,“ tak zneli naše slová, „a zajtra sa ide domov!“ Ešte sme zalomcovali, čo sme nešli radšej do chatky prenocovať (Podlesok ponúka na ubytovanie aj typovo viacej chatiek), keď sme videli, že by mohlo pršať, ale už sa nedalo plakať nad rozliatym mliekom. Do rána sa ochladilo, od zimy sa už nedalo ani poriadne zaspať (a že ako sa chytá reuma). Našťastie nám už cez noc nepršalo a rannú hmlu brieždilo slnko, čo bolo dobré znamenie.
     Veru tak, celý deň nás sprevádzalo slnko, aké šťastie. Hurá! Ráno sme teda prebrali plán stratégie. Naplánovali sme si čas odchodu zo Slovenského raja, premysleli novú trasu, aby sme to do požadovanej hodiny aj stihli. Mapa nám prezradila, ktorou cestou sa vydať, ktorou sa vrátiť, aby sme toho čo najviac videli. Vyšla nám trasa Suchá Belá – Suchá Belá vrchol - Pod vtáčim Hrbom – Nad Podleskom – Podlesok.
 

     Takže boli sme súčasťou peletónu ľudí, ktorí sa pred tým nikdy nevideli a teraz sa spoločne brodili prielomom. Cesta začínala najprv chodníkom cez les, ktorý sa priblížil k riečke a viedol popri nej. To sa však čoskoro zmenilo, a chodník sa akoby pomaly vytrácal a nahrádzala ho „riečka“, presnejšie kamene a brvná takticky rozložené v nej, aby sa dalo po nich prejsť. Musím priznať, že cesta bola fakt vzrušujúca, bola to skúška vašej obozretnosti, odvahy a schopností. Raz sme však museli aj my prijať pomoc. Bolo to v okamihu, keď nás, ešte chodník, zavliekol do kopca nad skalu a jedinou možnosťou ako pokračovať ďalej, bolo zliezť nadbehnutý skalný zráz, priamo cezeň opäť dolu. Horolezectvo sme ešte neskúšali a trojčlenný tým, ktorí bol akurát pred nami narobil dosť buchotu, ktorý nám veľa odvahy nedodal. Avšak práve ich členovia nám pomohli zísť dolu, konkrétne podržali nám nohy na skalných výklenkoch, aby sa nám náhodou nevyšmykli a nedošlo k neželanému úrazu. Všetko dopadlo dobre. Podotýkam, že celý výlet dopadol bez zranení a s spokojnosťou z výkonu na duši. Stane sa však, že na železných schodíkoch sa vám šmykne noha, hlavne ak je to deň po výdatných dažďoch, ako bolo v našom v prípade, a cez mnohé úseky sa priam valí voda.
 

     Keď si však týmto všetkým prejdete, pred vrcholom vás už čaká príjemná oddychovejšia prechádzka lesom po chodníku. Pozor však na nohy, treba sa pod ne dívať, pretože sa vám pod nimi preplietajú korene tunajšej lesnej flóry. V tejto etape sme sa už rozrástli na megaskupinu turistov. Mnohí unavení už zastavovali a oddychovali. Tu sa objavila pred nami asfaltová cesta, pár metrov po nej v smere turistickej značky a boli sme v cieli na vrchole Suchá Bela.
     Tu to vyzeralo ako na námestí, boli sme totiž na krížnych cestách viacerých trás. Ľudia tu mali svoj oddychový „plac“. Aj my sme podľahli hladu, občerstvili sa, dopriali si požadovanú prestávku. Podarilo sa nám prísť niečo pred pol dvanástou. Mapa nás informovala, že daná trasa, ktorú sme absolvovali nám ukrojí dve hodiny zo života. Takže sme to vlastne stíhali ako sme predpokladali. Jediné, čo nám tu ešte chýbalo by bol očarujúci výhľad. Pomedzi konáre stromov sa nám naskytol len pohľad na zalesnené kopce, ale nesťažujeme si, aj to stálo samozrejme za to.
 

     Do kempu sme sa stihli vrátiť presne tak ako sme aj odhadovali, približne okolo druhej hodiny poobede. Rozlúčili sme sa s našimi poľskými „kamošmi“ a ponáhľali sa pobaliť. Išlo nám to rýchlejšie ako sme predpokladali, tak sme si mohli ešte v kľude vychutnať posledných pár „rajských“ lúčov. Odhlásili sme sa na recepcii a s batožinou sme sa potom z posledných síl presunuli na zastávku do Hrabušíc. Z Hrabušíc sme  zanedlho (cca 30-40 minút) boli v Poprade, kde sme presne na minútu stihli autobusový spoj, ktorý nás priamo priviezol do Zvolena. Bolo niečo po siedmej hodine večer a akurát 11. augusta. Tento dátum spomínam preto, lebo v tomto čase naša zemeguľa prelietava pásmom meteroritov. Roj meteoritov nám poskytoval možnosť niečo si zaželať, ak budeme mať šťastie a uvidíme nejakú tú „padajúcu hviezdu“. Tak sme sa teda ešte v neskorších hodinách vydali na "lov" meteoritov na neďalekú Kráľovú, kde nie je toľko svetelného šumu ako dole v meste.
    Večer ešte v nás doznievali príjemné pocity, aj napriek tomu, že nie všetko vyšlo podľa našich predstáv. Zhodli sme sa však s kamarátkou, že všetko dopadlo presne tak ako malo! :))