|
Leto 2010 nám už definitívne odišlo, v krajine panuje jeseň, tak by sa
patrilo, i keď trošku s oneskorením, ale predsa, zrekapitulovať čo táto
letná sezóna priniesla. V mojom prípade to bolo pár precestovaných,
prebicyklovaných a prechodených kilometrov.
Tých potuliek, ktoré som stihla absolvovať cez leto, nebolo až tak veľa, ale
bezpochyby jednou z najkrajších a najzaujímavejších potuliek bola tá, ktorá
nás (mňa a moju kamarátku) oboznámila so Slovenským rajom..
Ťažko však povedať, či zrovna oboznámila, pretože v Slovenskom raji je skutočne množstvo
turistických trás, ktoré sa však nám v priebehu krátkeho dvojdňového výletu
nepodarilo preskúmať. Ten výlet ale stál za to!
Prečo sme sa teda vydali do Slovenského raja na takú krátku dobu, keď sme už
vopred
vedeli, že by sa tam patrilo ísť aspoň na týždeň? Odpoveď je čisto
prozaická. Boli sme dve mladé baby, ktoré ešte nikdy neboli za hranicami
svojho kraja (bansko-bystrického) len spolu samé dve na turistickom výlete. Preto sme
zvážili svoje schopnosti a finančné prostriedky a rozhodli sa ísť stanovať
iba na tri dni. A kam postaviť svoj stan? Výletu predchádzali diskusie,
vyhľadávanie trás, ktorými by sme sa mohli vydať, nájdenie nejakého kempu, v
ktorom strávime noci a zregenerujeme sa a v neposlednom rade i naplánovanie
si vhodného obdobia, kedy bude pekné počasie (ako ste si určite všimli, toto
leto sprevádzali časté dažde a búrky). |
|
Ešte neznalé pomerov sme si vybrali dve možnosti na prechodenie raja, ktoré
vyhovovali našim časovým požiadavkám. Ako náš základný tábor sme si zvolili
kemp Podlesok, plus sme si naplánovali presný čas odchodu autobusu zo
Zvolena do Spišskej Novej Vsi na deň pondelok, deň kedy konečne po dlhšom
období malo opäť vykuknúť slniečko. V najbližších dňoch meteorológovia
sľubovali príjemné teplé dni. |
|
|
Prišiel teda pondelok. Krásne letné slnečné ráno, pokojná cesta do Spišskej
Novej Vsi, cesta absolútne bez problémov a spozdenia. Na hlavnej stanici sme
sa rýchlo zorientovali a už aj sedeli v autobuse, ktorý nás viezol do
Hrabušíc a
odtiaľ to už bolo len pár krokov do kempu Podlesok. Cestou sme
prežívali pocity obáv z neznáma a obzerali si náš cieľ, akési kopce
obrastené lesmi, na prvý pohľad vyzerajúce úplne neškodne. Do kempu s nami
vchádzali aj davy turistických nadšencov (v Slovenskom raji je pomerne dosť turistov i zo
zahraničia). Rozdelili sme sa na tých, čo smerovali do kempu na ubytovanie a
na tých, čo sa len zastavili pri búdke, obdržali informácie, zaplatili
poplatok a vstúpili do „rajského“ dobrodružstva na túru.
|
|
|
Kemp sa nám na prvý pohľad pozdával. Hneď sme si všimli recepciu a išli sa
ubytovať. Niečo nám však našepkávalo, aby sme ešte počkali a zaplatili si
stanovanie len na jednu noc (a vyplatilo sa počúvať intuíciu). Oboznámili
nás ako to u nich chodí a pokračovali sme ďalej, dnu do kempu. Nasledovala
celkom nerozhodná chvíľa, nájsť miesto kam sa usídliť. „Prekočovali“ sme
celým areálom, až sme si intuitívne vybrali sympatickú pozíciu neďaleko
oplotenia na konci areálu. A v tej chvíli sa to však začalo. Hrmenie a
pochmúrne tmavé mraky sa začali valiť zo samotného srdca SR. Tak sme si
švihli a po prvýkrát v živote sme postavili stan (však dnes je to už
hračka). Bol úplne nový a čakala ho skúška ohňom, teda lepšie povedané
vodou. Presne na sekundu ako bola práca hotová sa nám rozpršalo. Utiekli sme
teda pod prístrešok s ohniskom a naobedovali sa, očakávajúc, že to preprší a
my pôjdeme na našu prvú plánovanú túru. Čakali sme a čakali, ale dážď sa
lial ostošesť a výrazne sa ochladilo. Tak sme si povedali, že si vlezieme do
stanu, počkáme v ňom, zatiaľ sa porozprávame o našich novinkách, prečítame si
knihu. Novinky sa rýchlo preklebetili, čítať sa nám nechcelo a nás začala
prepadať skepsa. Čo ak takto bude po celé dni ? Nad celým Slovenskom sa
rozlievali slnečné lúče a akurát tu v Slovenskom raji sa všetko „zosypalo“. To bolo ako
naschvál. Tu sme začali premýšľať nad tým, že si náš výlet skrátime.
|
|
|
Podvečer sa vyčasilo. Ale kam teraz na noc? Tak sme si zobrali pršiplášte a
išli sa oboznámiť s prostredím. Prezreli sme si informačné tabule, išli sa
pozrieť k chate Biely potok, kde nás nepekne prekvapil pustený rozzúrený pes
a ešte sme boli nazrieť na prielom Hornádu, ktorý nás mal očakávať zajtra.
Avšak ten sa veru nekonal.
|
|
|
Večer, smutné, sme sa išli zohriať do reštaurácie na čaj. Prvý deň nám
absolútne nevyšiel a obloha nám stále bola pod mrakmi. Ostali sme do
záverečnej a keďže od celodenného nabudenia na výkon sme ostali nevyčerpané,
prechádzali sme sa v okolitých miestach, kam nedosahovali svetlá lámp a
filozofovali nad zajtrajším dňom až do polnoci. Bola nám zima, tak aspoň
chôdza a pohyb udržiavali naše telá v teple. Ale predsa len nás premohla na
tú polnoc únava. Vliezli sme si do stanu a zababušili sa. Nemilým
prekvapením však bolo zistenie, že polovica našich vecí v stane bola mokrá,
polovica spacákov pri okrajoch stanu a niekde spodom tiekol malý „potok“. „No
čo už, do rána to hádam nejako vydržíme,“ tak zneli naše slová, „a zajtra sa
ide domov!“ Ešte sme zalomcovali, čo sme nešli radšej do chatky prenocovať (Podlesok
ponúka na ubytovanie aj typovo viacej chatiek), keď sme videli, že by mohlo
pršať, ale už sa nedalo plakať nad rozliatym mliekom. Do rána sa ochladilo,
od zimy sa už nedalo ani poriadne zaspať (a že ako sa chytá reuma).
Našťastie nám už cez noc nepršalo a rannú hmlu brieždilo slnko, čo bolo
dobré znamenie.
Veru tak, celý deň nás sprevádzalo slnko, aké šťastie. Hurá! Ráno sme teda
prebrali plán stratégie. Naplánovali sme si čas odchodu zo Slovenského raja, premysleli
novú trasu, aby sme to do požadovanej hodiny aj stihli. Mapa nám prezradila,
ktorou cestou sa vydať, ktorou sa vrátiť, aby sme toho čo najviac videli.
Vyšla nám trasa Suchá Belá – Suchá Belá vrchol - Pod vtáčim Hrbom – Nad
Podleskom – Podlesok.
|
|
|
Naraňajkované, vysušené, ale nevyspané a unavené sme vyrážali o deviatej na
cestu. Spolu s nami prúdili i už spomínané davy turistov (je celkom rušné
miesto). Ani nás neobišiel poplatok za vstup do "Raja", pri malej drevenej búdke
sme ho zaplatili a hor' sa do raja. V prielome sa
nás však nazbieralo viac.
Vytvoril sa akoby väčší turistický oddiel. Dôvod je jednoduchý, cesta
tiesňavami je vcelku náročná (ale za to krásna), plná prekážok a
pozastavení, kde si musíte dávať pozor na to ako idete a kam stúpate. Tu sa
potom vytvorí ako keby „rad za pokladňou“ a vy čakáte, kedy môžete ísť, či
už na rebrík, preliezť skalu, alebo vyjsť po železných schodíkoch.
|
|
|
Takže boli sme súčasťou peletónu ľudí, ktorí sa pred tým nikdy nevideli a
teraz sa spoločne brodili prielomom. Cesta začínala najprv chodníkom cez
les, ktorý sa priblížil k riečke a viedol popri nej. To sa však čoskoro
zmenilo, a chodník sa akoby pomaly vytrácal a nahrádzala ho „riečka“,
presnejšie kamene a brvná takticky rozložené v nej, aby sa dalo po nich
prejsť. Musím priznať, že cesta bola fakt vzrušujúca, bola to skúška vašej
obozretnosti, odvahy a schopností. Raz sme však museli aj my prijať pomoc.
Bolo to v okamihu, keď nás, ešte chodník, zavliekol do kopca nad skalu a
jedinou možnosťou ako pokračovať ďalej, bolo zliezť nadbehnutý skalný zráz,
priamo cezeň opäť dolu. Horolezectvo sme ešte neskúšali a trojčlenný tým,
ktorí bol akurát pred nami narobil dosť buchotu, ktorý nám veľa odvahy
nedodal. Avšak práve ich členovia nám pomohli zísť dolu, konkrétne podržali
nám nohy na skalných výklenkoch, aby sa nám náhodou nevyšmykli a nedošlo k
neželanému úrazu. Všetko dopadlo dobre. Podotýkam, že celý výlet dopadol bez
zranení a s spokojnosťou z výkonu na duši. Stane sa však, že na železných
schodíkoch sa vám šmykne noha, hlavne ak je to deň po výdatných dažďoch, ako
bolo v našom v prípade, a cez mnohé úseky sa priam valí voda.
|
|
|
Teraz sme na chvíľu viedli skupinu my. Až do okamihu, kým sme nedobehli
ďalšiu menšiu skupinku čakajúcich pri prvom vodopáde. SR totiž v sebe skrýva
rôzne tajomstvá. Suchá belá „tají“ dva vodopády, ktoré musíte absolvovať, ak
chcete pokračovať v ceste. (Ono neexistuje tu ani možnosť návratu, z toho
dôvodu, že prielom je schodný len jedným smerom a to hore, aby nedošlo k
ešte väčšej pele-mele turistov). I po okrajoch rokliniek sa nachádzajú ďalšie
vodopádiky, ale to musíte trochu vybočiť z trasy, pokochať sa a znova sa
vrátiť späť. Prvý Korýtkový vodopád nás úplne nadchol i vystrašil. Nečakaný
strmý výstup po železných rebríkoch popri divoko padajúcej vody je skutočný
zážitok. Keď to zdolávate ovláda vás pocit radosti. Ste akoby priamou
súčasťou tej senzačnej sily prírody. Druhým osviežením bol Okienkový
vodopád. Pomenovaný vďaka skalnému okienku cez, ktoré sa musíte vyšplhať.
Cestou nás postretlo veľa skalných výklenkov, čudesných tvarov, úzkych špár,
cez ktoré sme sa museli predrať (taký malý adrenalín).
|
|
|
Keď si však týmto všetkým prejdete, pred vrcholom vás už čaká príjemná
oddychovejšia prechádzka lesom po chodníku. Pozor však na nohy, treba sa pod
ne dívať, pretože sa vám pod nimi preplietajú korene tunajšej lesnej flóry.
V tejto etape sme sa už rozrástli na megaskupinu turistov. Mnohí unavení už
zastavovali a oddychovali. Tu sa objavila pred nami asfaltová cesta, pár
metrov po nej v smere turistickej značky a boli sme v cieli na vrchole Suchá
Bela.
Tu to vyzeralo ako na námestí, boli sme totiž na krížnych cestách viacerých
trás. Ľudia tu mali svoj oddychový „plac“. Aj my sme podľahli hladu,
občerstvili sa, dopriali si požadovanú prestávku. Podarilo sa nám prísť
niečo pred pol dvanástou. Mapa nás informovala, že daná trasa, ktorú sme
absolvovali nám ukrojí dve hodiny zo života. Takže sme to vlastne stíhali
ako sme predpokladali. Jediné, čo nám tu ešte chýbalo by bol očarujúci
výhľad. Pomedzi konáre stromov sa nám naskytol len pohľad na zalesnené
kopce, ale nesťažujeme si, aj to stálo samozrejme za to.
|
|
|
Tu sme sa s kamarátkou opäť pustili do konverzovania a posťažovali sme si
práve len na to, že sa nám ešte nepodarilo nikoho bližšie spoznať. Veď to
poznáte, patrilo by sa vymeniť si zopár údajov s niekým, kto sa rovnako ako
my rozhodol stráviť tento deň v Slovenskom raji na túre. Tak sme sa zodvihli a
pokračovali v ceste ďalej. Už nás nečakalo nič namáhavé, čo nám tento krát
vyhovovalo. Nespať, drkotať zubami od zimy, a potom podávať výkony je dosť obtiažne. Tak sme teda vyrazili širokou cestou do lesa. Tu sme po ceste
konečne zastihli našich budúcich „kamarátov“, tých ktorých sme očakávali, že
sa s nimi spoznáme. Škoda len, že boli poliaci, a ja nedisponujem schopnosťou
dohovoriť sa po poľsky, jedine na kamarátku sa čo to nalepilo počas jej
pobytu v Poľsku. A tak slovo dalo slovo, vyfotografovali sme sa s našimi
novými dvoma poľskými spolupútnikmi a ďalšie kroky viedli spolu s nimi dole
kopcom do Podlesku. Cestou sme sa snažili porozumieť si a predstaviť sa
jeden druhému. Rukami-nohami nám to celkom išlo. Takto sme si spestrili
cestu naspať.
|
|
|
Do kempu sme sa stihli vrátiť presne tak ako sme aj odhadovali, približne
okolo druhej hodiny poobede. Rozlúčili sme sa s našimi poľskými „kamošmi“ a
ponáhľali sa pobaliť. Išlo nám to rýchlejšie ako sme predpokladali, tak sme
si mohli ešte v kľude vychutnať posledných pár „rajských“ lúčov. Odhlásili
sme sa na recepcii a s batožinou sme sa potom z posledných síl presunuli na
zastávku do Hrabušíc. Z Hrabušíc sme zanedlho (cca 30-40 minút) boli v
Poprade, kde sme presne na minútu stihli autobusový spoj, ktorý nás priamo
priviezol do Zvolena. Bolo niečo po siedmej hodine večer a akurát 11.
augusta. Tento dátum spomínam preto, lebo v tomto čase naša zemeguľa
prelietava pásmom meteroritov. Roj meteoritov nám poskytoval možnosť niečo si zaželať, ak budeme mať
šťastie a uvidíme nejakú tú „padajúcu hviezdu“. Tak sme sa teda ešte v
neskorších hodinách vydali na "lov" meteoritov na neďalekú Kráľovú, kde nie
je toľko svetelného šumu ako dole v meste.
Večer ešte v nás doznievali príjemné pocity, aj napriek tomu,
že nie všetko vyšlo podľa našich predstáv. Zhodli sme sa však s kamarátkou,
že všetko dopadlo presne tak ako malo! :))
|
|
|
Čo nám teda raj skryl a čo dal? Skrýval nám v sebe, vo svojich útrobách, to
úžasné dobrodružstvo, ktoré sme prežili a daroval nám tým
nezabudnuteľné pocity, ale i
nové skúsenosti.
Ponaučenie zo skúseností na záver: V každom prípade chodievajte na
turistiku, na stanovačky a celkovo do prírody dobre vybavení, so stanom,
ktorý odolá vode, so stratégiou ako ho čo najlepšie postaviť, kam ho
postaviť, so spacákom, ktorý znesie i bod mrazu, s informáciami o lokalite a
s jedlom a pitím na posilnenie v kvalitnom batohu. Oplatí sa do vybavenia
investovať.
Odo mňa vás čaká ešte jeden letný príbeh roku 2010 s ponaučením na konci,
očakávajte ho v najbližších dňoch. Pôjde o výlet na Rozsutec, o čosi akčnejší
– Keď hlásia búrky, treba sa vydať na výlet! (nerozumiete ?, nevadí
porozumiete, keď si prečítate aj môj druhý príbeh... - už čoskoro)
Ak by vás zaujímali akékoľvek bližšie informácie, či už o kempe, trasách
alebo o samotnom výlete treba sa obrátiť na náš
Táto mailová adresa je chránená proti spamom, potrebujete Javascript, aby ste ju mohli vidieť
a rada vám na otázaky
odpoviem. Rovnako, ak by ste mali záujem sa zúčastniť plánovaného
budúcoročného letného výletu (august 2011) do Slovenského raja (ktorý zaručene dopadne lepšie, možno aj
vďaka vám) tak pošlite na
Táto mailová adresa je chránená proti spamom, potrebujete Javascript, aby ste ju mohli vidieť
svoj
kontakt, čím predbežne prejavíte svoj záujem. PRed akciou vám zašlem
podrobnejšie informácie na váš email. Vyšľapať si na také Kláštorisko by stálo za to
...... |
|
Autor: Martina
Černáková
|