Cestu do Slovinska sme zvolili cez Maďarsko.  V Maďarsku sme sa rozhodli použiť diaľnice v Slovinsku sme vzhľadom na vysokú cenu diaľničných poplatkov  uvažovali vyhnúť sa diaľniciam. Časový rozdiel však bol asi 2 hodiny v prospech diaľníc, a tak sme sa nakoniec rozhodli použiť diaľnice aj v Slovinsku.
   Za Maďarské diaľnice je možné zaplatiť poplatok aj na slovenskej strane na čerpacej stanici v Šahách. Cesta viedla po diaľnici M2 okolo Budapešti, na diaľnicu M7 a k chorvátsko-slovinským  hraniciam. Vodiči, ktorí majú strach z Budapešti môžu toto mesto obísť po jeho juhovýchodnej strane. Obchádzka však nie je zatiaľ v navigačných systémoch, dopravné značenie je však dobré a nie je dôvod zablúdiť.
   Slovinskú diaľničnú nálepku sme sa rozhodli zakúpiť na jednej z čerpacích staníc v Maďarsku. Šikovní čerpadlári však chceli na nás zarobiť, v eurách pýtali za týždňovú nálepku namiesto 15 až 20 €. Tak sme známku kúpili vo forintoch za 4600 Ft, čo odpovedá štandardnej cene známky vo forintoch.

   Jaskyňa Postojnska jama bola objavená v roku 1818 a pre verejnosť sprístupnená už v roku 1819.  Dĺžka objaveného jaskynného systému je 20 570 m. Oficiálne zdroje uvádzajú, že verejnosti je sprístupnených približne 5 km trasy, čím sa jaskyňa radí na prvé miesto vo svete, čo sa týka sprístupnených chodieb jaskyne. Dĺžka 5 km je však trochu polemická, pretože spiatočná trasa vedie vo väčšine tým istým tunelom, takže v skutočnosti to bude možno až o 1,5 km menej.
   Jaskyňa bola už v roku 1872 osvetlená elektrickým osvetlením. Jedinečnou zaujímavosťou jaskyne je, že návštevníci sa do podzemia dopravujú približne 2 km vláčikom, ktorým potom vláčikom vyvezú aj naspäť. V podzemí je dĺžka  prehliadkovej trasy približne 1 km. Väčšina tejto trasy sa kľukatí  jedným obrovským priestorom v rôznych výškach. Jaskyňa má však niekoľko takýchto sprístupnených veľkých priestorov. V jednom z týchto priestorov spieva pre návštevníkov spevácky zbor. Vypočuť si ich asi päťminútový spev v podzemných priestoroch jaskyne je skutočným zážitkom. Posledným z týchto veľkých priestorov tvorí  "čakaciu miestnosť" na príchod vláčikov. Je to jaskynný priestor  s priemerom približne 200 m s výškou stropu do 50 m. V tomto priestore je pre návštevníkov  kiosk so suvenírami, ktorých cena vôbec nie je nízka.

   Náš dojem z jaskyne bol ohromný (aj keď mohol byť ešte lepší). Cesta vláčikom nám však skôr pripomínala jazdu električkou ako prehliadkovú cestu. Dva kilometre jazdy trvali necelých 10 minút. Vôbec, prehliadkové tempo je rýchlejšie na aké sme zvyknutí u nás, a tak neostáva veľa času vychutnať si podzemnú krásu.  Prehliadka trvala približne 1,5 hodiny, vrátane jazdy vláčikom a vrátane asi 15 minútového čakania na vláčik pri odchode z jaskyne.  Tých 15 minút nám pripadalo ako umele natiahnutých, kvôli spomínané kiosku so suvenírami. Účelom tohto čakania asi bolo poskytnúť návštevníkom dostatok času na to, aby utratili nejaké to euro za suveníry. No, biznis je biznis. 

   Po vystúpení z vláčika sa návštevníci rozdelia do skupín podľa jazykové výkladu. Najpočetnejšou skupinou bola skupina anglicky hovoriacich návštevníkov. Nás potešilo,  keď sme na miernom návrší zbadali tabuľku s nápisom Slovensko. Pridali sme sa k tejto skupine, aj keď bola najmenšia.  Trochu sme sa začudovali, že práve pre Slovákov je určený jeden sprievodca, veď zasa až tak veľa Slovákov do tejto jaskyne nechodí. Samozrejme Slovensko znamenalo  v tomto prípade Slovinsko a sprievodca hovoril po slovinsky. Pri troške  námahy a určitom dôvtipe sa mu však dalo porozumieť.

Pri prehliadke našich jaskýň sme zvyknutí, že je osvetlená len tá časť, v ktorej sa nachádzajú návštevníci. Pozitívom celej prehliadky je, že Postojnska jama je osvetlená celá a počas celej návštevy, čo zdôrazňuje jej veľkosť a mohutnosť. Faktom však je, že v jaskyni sa naraz nachádzajú po tri skupiny návštevníkov a bez stáleho osvetlenia by to asi nešlo.